FAVEROLKA
Vložené 04.10.2020
Faverolka bola pomenovaná podľa miesta svojho vzniku, dedinky Faverolles, ktorá sa nachádza v severnom Francúzsku. Pôvodná krajová päťprstá kura bola krížená s viacerými plemenami, pričom najčastejšie spomínané plemená sú brahmanka, dorkinka a hudánka.
Faverolka lososová veľká 1,0. Faverolka lososová veľká 0,1.
Vplyv dorkinky a hudánky je badateľný na bielej farbe mäsa a v neposlednom rade aj na päťprstom beháku faveroliek. Hudánka priniesla do genotypu faverolky gény pre pernaté ozdoby hlavy a brahmanka gény pre pernaté ozdoby behá*kov. Avšak tento výpočet plemien nemusí byť úplný. V odbornej literatúre sa často okruh plemien, ktoré sa mohli podieľať na vzniku faverolky, rozširuje o ďalšie plemená (krevkérka, langšanka, kočinka, holanďanka, paduánka). Zaradenie dvoch nakoniec menovaných plemien je však diskutabilné, pretože tieto plemená s veľkými chocholmi nie sú vhodné na produkciu mäsa.
Niektoré názory spochybňujú akúkoľvek spojitosť faverolky s chocholatými plemenami s fúzmi, pričom sa odvolávajú na existenciu dorkinky s fúzmi (muffed dorking), ktorá sa dokázateľne ešte v 19. storočí chovala v Anglicku a vo Francúzsku a mohla priniesť do genotypu faverolky gény pre pernaté ozdoby hlavy. Faverolky spočiatku zápasili so značnou exteriérovou variabilitou. Veľká variabilita bola najmä pri hrebeni (vyskytoval sa listový aj hráškový hrebeň) a s počtom prstov na behákoch (jedince so 4 a 5 prstami). Cieľavedomou šľachtiteľskou prácou francúzskych chovateľov sa faverolka ako plemeno ustálila a za čistokrvné plemeno kury bola uznaná okolo roku 1856.
Pred prvou svetovou vojnou sa faverolka dostala aj na územie Slovenska, ale počas druhej svetovej vojny sa faverolky zo slovenských chovov prakticky vytratili. V povojnovom období si však opäť našli svoje miesto na dvoroch slovenských chovateľov. Na Slovensku sa chovajú faverolky nemeckého typu.
Tri typy faverolky
Vďaka atraktívnemu exteriéru a dobrým úžitkovým parametrom sa faverolka veľmi rýchlo rozšírila do Nemecka, Anglicka, Rakúska a Švajčiarska. Najmä v Anglicku a Nemecku si nové plemeno rýchlo získalo veľkú obľubu. Prvé faverolky sa do anglických chovov dostali už v 80. rokoch 19. storočia a anglickí chovatelia pôvodnú faverolku ďalej krížili s ďalšími plemenami (najčastejšie uvádzané plemená sú indická bojovníčka, orpingtonka a sasexka). Nemeckí chovatelia vhodným krížením plemeno dovtedy zamerané na produkciu mäsa prešľachtili začiatkom 20. storočia aj na dobrú znášku. Z tohto dôvodu sa v chovateľskej literatúre uvádzajú tri typy faveroliek: pôvodný francúzsky typ faverolky (faverolles claire), faverolky nemeckého typu (faverolles foncée) a faverolky anglického typu. Zhodnými znakmi všetkých troch typov faverolky je ťažký, zavalitý, dlhý a hlboký trup obdĺžnikového tvaru. Existujú však aj niektoré exteriérové odlišnosti - napr. široký chvost strechovitého tvaru je pri nemeckom type faverolky nesený takmer horizontálne, ale pri francúzskom a anglickom type je nesený stredne vysoko.
Exteriérové znaky faverolky nemeckého typu
Na pomerne malej hlave kohúta je jednoduchý, rovno stojaci, malý až stredne veľký hrebeň, ktorý je pravidelne zubkovaný. Brada je veľmi plná, úplne zakrýva ušnice a laloky. Stredne dlhý a silný krk kohúta je s plným krčným závesom. Prsia sú široké, plné, hlboké, viac dopredu klenuté a dobre zaoblené. Trup kohúta faverolky je dlhý, hlboký a široký. Je vodorovne nesený a pri pohľade zboku vytvára do dĺžky pretiahnutý obdĺžnik. Chrbát je dlhý, po celej svojej dĺžke je široký a prechádza do plného a širokého sedlového závesu. Chvost kohúta je operený pomerne krátkymi perami, plne pokrytý krátkymi kosierikmi a je nesený ľahko dohora stúpajúci. Beháky faverolky sú stredne dlhé, mäsovo sfarbené a na vonkajších stranách operené. Faverolka je päťprsté plemeno, štvrtý a piaty prst sú navzájom od seba oddelené. Operenie je široké a plné.
Sliepka faverolky pôsobí v porovnaní s kohútom zavalitejším dojmom. Spôsobuje to dobre vyvinuté brucho spolu s hlbokými prsiami a vodorovným trupom bez sedlovej podušky. Sliepka má krátky chvost a charakteristický je na zadnej časti krku výrazný účes.
Medzi vyraďujúce chyby plemenných znakov faverolky nemeckého typu patria: slabé, krátke alebo úzke telo, príliš nízky alebo vysoký postoj, nadmerne veľký alebo do strany klopený hrebeň, nedostatočná brada, vyvinuté alebo viditeľné laloky, tenký krk, silno padajúci, vydutý alebo kaprí chrbát, úzke sedlo, výrazná poduška, supie päty a zrastený štvrtý a piaty prst (vychádzajúci z rovnakého kostného tkaniva).
Úžitkové parametre
Faverolku nemeckého typu charakterizujeme ako plemeno kúr s kombinovanou, prevažne mäsovou úžitkovosťou. Je to plemeno rané, vyniká rýchlym rastom, veľmi dobrou kvalitou mäsa a rýchlym a dobrým operovaním.
Hmotnosť kohúta faverolky nemeckého typu je v rozmedzí od 3,00 do 4,00 kg, hmotnosť sliepky od 2,50 do 3,25 kg. Znáška sa pohybuje na úrovni 160 vajec s priemernou hmotnosťou 55 g. Vajca majú svetložltú až hnedú farbu škrupiny. Kvokavosť plemena nie je častá.
Faverolka má živý temperament, voči chovateľovi je však prítulná. Plemeno sa môže chovať aj v menších výbehoch, avšak v tomto prípade musí chovateľ počítať so sklonom faverolky k tlstnutiu.
U francúzskych chovateľov si získala povesť výnimočného „sedliackeho” plemena kúr, ktoré zaujme svojou veľkosťou, skorou pohlavnou dospelosťou a otužilosťou. Faverolky sa vyznačujú veľkou adaptáciou na chladné prostredie, vzhľadom k ich malému hrebeňu netrpia omrzlinami a svoju funkciu má aj ich bohaté operenie.
Faverolky lososové, sliepky. Kohút v popredí.
Farebné rázy faverolky nemeckého typu
Pôvodnou farbou faverolky je lososová farba. Tento farebný ráz nemá nič spoločného s vonkajšou farbou ryby lososa, ale zrejme toto sfarbenie kury odtieňom pripomína farbu lososieho mäsa. Pri kohútovi sú hlava, krčný a sedlový záves slonovinovej farby, červenohnedé sfarbenie (tzv. Krausova škvrna) po stranách strednej časti krčného závesu je pri mladých kohútoch želané, pri starších kohútoch žiadané. Ramená, chrbát a kryt krídel sú červenohnedé, príp. premiešané bielo-žltou farbou. Kryt krídel je lemovaný mosadznou farbou, ktorá sa s pribúdajúcim vekom kohúta zosvetľuje. Veľké krovky sú čiernej farby, vytvárajú zeleno alebo modrasto lesklé zrkadlo. Letky 1. radu sú čierne s bielo lemovanou vonkajšou zástavicou a letky 2. radu majú vnútornú zástavicu čiernu a vonkajšiu bielu, vytvárajúcu biely krídlový trojuholník. Kryt chvosta je čiernej farby, čiastočne premiešaný s červenohnedou farbou. Brada, prsia, holene a chvost majú čiernu farbu, brucho a operenie behákov sú čierne až čiernosivé. Prsia, brucho a brada majú strieborno-bielu podsadu, v ostatných partiách tela je podsada modrosivá s bielou špičkou koreňa kostrnky. Medzi vyraďujúce chyby lososovej farby kohúta patria: príliš málo červenohnedej na chrbte a ramenách, iný ako biely koreň kostrnky, chýbajúci mosadzný lem na kryte krídel, silná fľakatosť na brade a prsiach.
Pri sliepkach sú kryt krídel, chrbát a sedlo rovnomerne lososovo červené. Jednotlivé pierka sú s belavou kostrnkou a podľa možnosti s belavým lemovaním. Krk je o čosi intenzívnejšie červený ako chrbát, každé pero má biely alebo slonovinovo sfarbený lem. Vonkajšie zástavice letiek sú lososovo červené, vnútorné zástavice letiek sú tiež lososovo červené, ale so sivočiernym popraškom. Prsia, brucho a holene sú smotanovo sfarbené, pričom je prípustný ľahký ružovkastý preliv v operení holení. Predná časť krku, brada, operenie behákov a prstov má múčnu bielu až pšeničnú farbu. Chvost je lososovo červený, pri kormidlových perách je prípustný sivočierny poprašok. Hlava sliepky je slonovinovo biela. Podsada je múčnej bielej farby, v červených partiách peria je podsada s leskom modrosivej farby s bielou špičkou kostrnky. Medzi vyraďujúce chyby lososovej farby sliepky patria: chýbajúca alebo príliš tmavá lososová farba, úplne chýbajúce lemovanie, veľmi silný prieliv lososovej farby na prsiach a holeniach, iná ako belavá kostrnka, silná mosadz.
Faverolka lososová 0,1. Faverolky majú na behákoch päť prstov. Faverolka lososová 0,1.
Pri bielej faverolke sa vyžaduje čistá strieborno-biela farba operenia bez žltého nádychu, ktorého prítomnosť je vyraďujúcou chybou.
Pri faverolke vo farebnom ráze biela kolumbia čierna sú kohút a sliepka kreslené takmer rovnako. Základná farba je strieborno-biela. Hlava a brada sú čisto strieborno-biele, krčný záves je so širokou, hlboko čiernou, zeleno lesklou stvolovou kresbou a strieborno-bielym lemom. Chvost je čisto čierny so zeleným leskom. Malé kosieriky kohúta a krycie chvostové perá sliepky sú bielo lemované, vo veľkých kosierikoch kohúta a veľkých krycích chvostových perách sliepky je biele lemovanie prípustné. Letky majú čiernu farbu s bielou vonkajšou zástavicou, pričom zložené krídlo sa zdá biele. Zvyšné perie má čisto strieborno-bielu farbu, podsada je popolavo sivá. Medzi vyraďujúce chyby tohto farebného rázu patria: kreslená brada, biele kormidlové perá, silný žltý nádych.
Okrem uvedených farebných rázov sa faverolky chovajú aj vo farbách: čierna, modrá s lemami, žltá, čierna striebornoprsá a krahulcová. Faverolky uvedených farebných rázov však nie sú uznané vo všetkých krajinách.
Slovo na záver
Faverolka patrí medzi najzaujímavejšie plemená kúr. Je len potešiteľné, že toto plemeno sa čoraz viac objavuje aj na slovenských výstavách. Svojím neopakovateľným exteriérom zaujme každého návštevníka. Avšak chovatelia faverolky nám určite dajú za pravdu, že starostlivosť a príprava tohto plemena na výstavy si vyžaduje viac času ako pri iných plemenách hydiny. Veľké ťažkosti spôsobuje chovateľom najmä pestré sfarbenie kohútov faverolky lososového farebného rázu, rovnako aj mohutnosť a plnosť brady, operenie behákov a v neposlednom rade správne postavenie piateho prsta. Preto by sa chovatelia faverolky nemali odradiť počiatočnými neúspechmi v chove, prípadne na výstavách a mali by sa naopak „vyzbrojiť“ určitou dávkou trpezlivosti.
Ing. Cyril Hrnčár, PhD.
Roman Šelestiak
Chovateľ č. 9/2008
